Počas veľkonočných sviatkov zvyčajne študenti z Pápežského kolégia Nepomucenum odchádzajú vypomáhať domov alebo do talianskych farností. Napriek tomu na sviatky v Ríme zostáva skupina kňazov, sestier a spolupracovníkov.
Na veľkonočnú nedeľu sme ako obvykle slávili omšu v Nepomucene a hneď po nej sa vybrali na námestie svätého Petra na požehnanie Urbi et Orbi. Za krásneho slnečného počasia sme boli spolu s desiatkami tisíc ďalších pútnikov veľmi potešení, keď sa na balkóne baziliky objavil Svätý otec František. Poprial nám požehnané veľkonočné sviatky a potom prenechal svojmu ceremoniárovi arcibiskupovi Ravellimu, aby prečítal jeho posolstvo. Pápež František s vypätím síl na záver udelil v najväčšej prostote a najkratšej formulácii apoštolské požehnanie a ľud jasal.
Na obrazovkách sa objavil veľmi neobvyklý text: „Pápež František za chvíľu zostúpi na námestie svätého Petra, aby pozdravil veriacich.“ Prúdy veriacich zjavne tento nápis prehliadli a mieriły preč z námestia. My sme sa však rozhodli vydať opačným smerom, bližšie k uličkám. Za zhruba dvadsať minút začal zrazu dav aplaudovať: na námestí sa objavil papamobil a brázdil pripravenými koridormi, ako sme boli vždy zvyknutí. Občas sa zastavil, aby Svätý otec požehnal deťom. Kolem nás prešiel dvakrát. Bez toho, aby som to tušil, som spolu s ostatnými na mobil natočil poslednú živú spomienku na pápeža Františka.
V pondelok po desiatej hodine sme dostali správu, ktorej sme po predchádzajúcom zážitku ani nemohli uveriť: pápež zomrel. Za Svätého otca sme sa pomodlili a premýšľali, čo nás asi v ďalších dňoch čaká.
Jedna z našich neznámych otázok znela, či nám nezrušia omšu dlhodobo objednanú a plánovanú na ďalší deň do baziliky svätého Petra. Žiadnu správu sme však nedostali, a tak sme sa druhý deň vybrali smerom do Vatikánu.
V uliciach už boli vidieť prvé policajné zátarasy, napriek tomu nás na kartičku opravňujúcu vstup do Vatikánu nechali prejsť. Netušili sme, aké predvídavé bolo vydať sa na cestu tak skoro. Keď sme od auta smerovali k bazilike svätého Petra, všimli sme si, že pri dome svätej Marty sú pripravené zábrany. Odvážili sme sa priblížiť k skupine, ktorá pred domom diskutovala. Oslovili sme slovenského pápežského ceremoniára Lubomíra Welnitze, či bude možné už dnes sa pomodliť pri tele zosnulého pápeža. Pokynul rukou a my sme mohli ísť rovno ďalej.
S bázňou sme vstúpili do domu svätej Marty, kam sa samozrejme nemohlo bežne vchádzať, keď tu býval pápež. Došli sme na koniec chodby až do kaplnky, odkiaľ počas covidu pápež František dennodenne vysielal omše, ktoré boli veľkým povzbudením pre ľudí po celom svete. Teraz ráno bola ešte kaplnka poloprázdna. V laviciach boli roztrúsení ľudia, kľačali a modlili sa. Ticho prezrádzalo posvätnú úctu prítomných k zosnulému.
Vybrali sme sa k oltáru. Pred ním ležal v otvorenej rakve pápež František. Prišli sme až k nemu a poklonili sa. Pápež mal pokojné zavreté oči, bol oblečený do červeného liturgického rúcha, v sepnutých rukách držal ruženec, na prste mal prsteň a na nohách čierne topánky. Pri rakve plápolala veľkonočná svieca a stála čestná stráž švajčiarskej gardy. Usadili sme sa do lavice a ponorili sa do modlitby. Nikto nás nerušil foťaním, nikto nás nehonil, mohli sme tu kľačať, ako dlho sme chceli.
Až po dvadsiatich minútach sme sa zodvihli, ešte raz sa poklonili telu milovaného pápeža a vryli si do pamäti posledný pohľad do jeho tváre. Vyšli sme von a šli sa nachystať na slávenie omše. V podzemí baziliky svätého Petra, tam, kde je pochovaná celá rada Františkových predchodcov, v kaplnke Madonna della Bocciata, v ktorej takmer päťdesiat rokov odpočívali pozostatky nášho otca kardinála Josefa Berana, sme slávili omšu, prinášanú vo veľkej vďačnosti za pápeža Františka.
P. Vojtěch Novotný